Photos from Farnosť Svätej rodiny (BA-Petržalka II.)’s post

ODPOČINOK NIE JE LUXUS, ALE PÁNOV PRÍKAZ

„Apoštoli sa zišli k Ježišovi a porozprávali mu všetko, čo robili a učili.“ (Mk 6, 30-34)

Tu apoštoli vykonali svoju prvú návštevu Ad limina k Ježišovi. Aj dnes biskupi v pravidelných intervaloch chodia k pápežovi do Ríma na návštevu, aby ho informovali o svojom pôsobení vo svojich diecézach. Všetci máme tendenciu možno aj skryto v kútiku srdca ustavične hodnotiť, čo sa nám v živote podarilo, čo sme dokázali, čo sme vykonali. Túžime, aby náš život bol plodný, hodnotný, aby sme niečo dokázali. Ale nie je to len naša potreba, ale aj povinnosť. Ježiš v Evanjeliu viackrát hovorí, že sa budeme raz zodpovedať a budeme musieť zúčtovať, ako sme si počínali vo svojom živote. Sme povinní, aby náš život bol plodný.

„Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte. […] Odišli teda loďou na pusté miesto do samoty.“ (Mk 6, 31-32)

Ježiš však usmerňuje svojich nadšených učeníkov, ktorí boli očarení z diela, ktoré konali, aby nezabúdali, že po období intenzívnej apoštolskej práce sa potrebujú opäť občerstviť v jeho prítomnosti a vo vzájomnom spoločenstve. „Byť s ním“ zostáva požiadavkou plodného apoštolátu, ktorá sa musí neustále obnovovať. Opustené miesto pripomína púšť, miesto skúšky, ale aj miesto samoty a ústrania, kde sa Boží ľud odťahuje od sveta pre osobitnú dôvernosť s ním. Jedna z najťažších právd, ktoré sa musíme naučiť prijať, je to, čo Ježiš v evanjeliu hovorí s istou nástojčivosťou: „bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5). „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú. Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia.“ (Ž 127, 1)

Pokušenie spočíva v tom, že sa necháme natoľko uniesť zaneprázdnenosťou služby, že opakovane ignorujeme potrebu modlitby, odpočinku a ticha v Božej prítomnosti. Keď sa to stane, je príliš ľahké začať nenápadne nahrádzať Pánov program vlastným.

Náš život nie je plodný tým, že sme uštvaní za povinnosťami, činnosťou, uspokojovaním očakávaní nášho okolia, či honbou za svojimi momentálnymi túžbami, ale plnením Pánovej vôle. V jeho vôli je náš pokoj, vo svojvôli je náš nepokoj. Upadáme do rozptýlenosti, ak sa nevieme pravidelne zastaviť a utiekať sa do ticha, samoty a modlitby. Ak aj na počiatku našich snáh je plnenie Božej vôle, ľahko sa dostávame do bodu, keď nevieme, čo vlastne robíme a prečo to robíme. Strácame akoby pevnú pôdu pod nohami, upadáme do vnútorného zmätku. A tento zmätok sa prejavuje aj v neporiadku v našom živote, neporiadku v nás samých. „Nemali sa ani kedy najesť.“ (Mk 6, 31) Ježiš myslí okrem duchovných potrieb aj na fyzické a emocionálne potreby svojich učeníkov, aby mohli plniť úlohy, ktoré im dá.

Na pomoc nám môže prísť staroveký obraz kruhu a jeho stredu. Náš život je akoby takým kruhom, ktorý sa točí obrovskou rýchlosťou. Snažíme sa ho zastaviť, a nedá sa. V skutočnosti však všetko závisí od toho, na ktorom mieste v kruhu stojíme. Čím sme ďalej od stredu kruhu, tým sa nám viac točí hlava, chytá nás závrat, ideme vyletieť z kruhu nášho života, nevieme sa udržať vo vnútri, nezvládame svoj život. Keď stojíme v strede, všetko sa točí, ale my stojíme pevní a máme nad všetkým vládu a prehľad. A práve o to ide – dostávať sa bližšie k stredu nášho života – tým stredom je Božia vôľa.

Dovolenka, zábava či rozptýlenie nesmie byť cieľom každodenného života. Je to nevyhnutný prostriedok, aby sme vládali vykonať naše poslanie! Nebuďme ako mnohí ľudia tohto sveta zameraní na zábavu a rozptýlenie. Tu na zemi nie je odpočinok nikdy cieľom. Až vo večnosti budeme nájdeme dokonalé spočinutie od svojich námah. „Nebo nie je pre lenivcov,“ zvykol poznamenať svätý Filip Néri!

Ale bolo by pomýlené myslieť si, že kresťan nestráca čas odpočinkom. Dovolenka, rekreácia, oddych, občerstvenie patria do vecí, ktoré robíme pre Pána a pre blížneho. To všetko je prostriedkom pre plnenie Pánovej vôle. Aj kňazi majú právo na mesiac dovolenky ročne plus týždeň duchovných cvičení. Je dôležité, aby sme si každý kresťan plánoval takýto čas v rámci roka, mesiaca, týždňa i dňa. Je potrebné hľadať duchovné občerstvenie, byť s Pánom, venovať čas modlitbe, tichu, premýšľaniu nad životom v Pánovej prítomnosti, vo svetle jeho Slova. „Niet rekreácie bez Stvoriteľa“, hovorieval svätý Filip Néri. Ale je potrebné hľadať aj emocionálne občerstvenie v priateľstve, pobytom v prírode, umením, kultúrou, v spoločenstve priateľov. A napokon aj fyzické občerstvenie, zdravým jedlom, pohybom a výdatným spánkom.

Napokon sa ukázalo, že to pusté miesto, na ktoré Ježiš viedol svojich učeníkov, nebolo až také pusté. Zástup ich našiel. Koľkokrát si vo chvíľach vyčerpanosti povzdychneme: dajte mi už svätý pokoj! Niekedy akoby nebolo úniku od potrieb tých, ku ktorým sme poslaní, povzdychnú si mama a otec v rodine, farár vo svojej farnosti, pracovník na pracovisku, atď. A skutočne, dovolenka ani nemá byť únikom od povinností, ako keď niekto zapije problémy. Prebudenie sa z opilosti napokon prináša ešte väčšiu frustráciu. Dovolenka nemá byť únikom, ale útočiskom, aby sme načerpali síl mať účasť na Ježišovej starosti o ľudí:

„Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam.“ (Mk 6, 34)

Každý z nás je nejako potrebný pre druhých, potrebujeme sa od Ježiša učiť zľutovaniu nad potrebami ľudí. Ježiš nás chce posielať k týmto ľuďom v spoločnosti, v rodinách, spoločenstvách, aby sme boli pre nich znamením jeho zľutovania, blízkosti a starostlivosti o nich.

Autor správy, foto a správu publikoval Farnosť Svätej rodiny (BA-Petržalka II.) on Facebook V prípade chyby alebo nesprávnej informácie nás prosím kontaktujte cez kontaktný formulár. Ďakujeme.